Obsah
Osobnosti obce
o. Hilár Ilkovič
Významným kňazom vo farnosti Fulianka bol o. Hilár Ilkovič (1874-1956). S manželkou Irenou rod. Toronskou (1881-1963) vychovali štyri deti: Mikuláša (1904-1978), Dionýza (1907-1980), Alexeja (1910-1944) a Martu (1912 - 1993).
Obom rodičom veľmi záležalo na tom, aby ich deti dostali čo najlepšie vzdelanie: dvaja synovia a dcéra študovali na Karlovej univerzite v Prahe (Mikuláš a Dionýz na Prírodovedeckej fakulte a Marta na Filozofickej fakulte), čo iste nemálo zaťažilo rodinný rozpočet. Najstarší syn Mikuláš po skončení štúdia a úspešnom zložení skúšok učiteľskej spôsobilosti učil na priemyselnej škole v Prešove. Dionýz sa stal zakladateľskou osobnosťou slovenskej fyziky. Tretí syn, Alexej, zahynul v roku 1944. Za prosovietsku agitáciu ho úrady zadržali a na väzenie, kde bol zadržaný dopadla za náletu sovietska bomba.
Otec Hilár Ilkovič okrem iných zásluh po 157 rokoch znovu požiadal apoštolský stolec o znovuudelenie odpustkov pre fuliansky chrám na sviatok sv. apoštola Petra a Pavla, ktoré udelil Benedikt XV., rímsky pápež.
akademik Dionýz Ilkovič
18.1.1907 - 3.8.1980
Narodil sa 18.1.1907 v Šarišskom Štiavniku, okres Svidník, v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Ľudovú školu vychodil vo Fulianke, odkiaľ prešiel už ako deväťročný na maďarské katolícke gymnázium do Prešova. Od kvarty pokračoval na štúdiu na Československom reálnom gymnáziu v Prešove, kde v roku 1924 maturoval s vyznamenaním. Potom odišiel študovať do Prahy (1925-1929) na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity chémiu, fyziku a matematiku.
Bol veľmi nadaný, a preto v roku 1930 sa stal asistentom Fyzikálno-chemického ústavu Prírodovedeckej fakulty KU u profesora Jaroslava Heyrovského, neskoršie laureáta Nobelovej ceny. Pod vedením prof. Heyrovského a pri práci na teoretických základoch polarografie vytvoril dodnes platnú, tzv. Ilkovičovu rovnicu, čo je vzťah medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy. Táto rovnica sa stala základom teoretickej polarografie. V rokoch 1937-38 absolvoval študijný pobyt na Elektrotechnickom ústave na Sorbonne v Paríži. Od roku 1940 pracoval ako prednosta Ústavu technickej fyziky na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (PFSU), ďalej ako profesor fyziky Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity a od roku 1944 ako prednosta Fyzikálneho ústavu PFSU. Dionýz Ilkovič sa svojou pedagoagickou a organizačnou činnosťou nesmierne zaslúžil o rozvoj slovenskej fyziky, najmä po druhej svetovej vojne. Aktívne sa zúčastňoval na založení Slovenskej akadémie vied (SAV) a v roku 1953 sa stal jej riadnym členom – akademikom – a vedeckým tajomníkom. V roku 1963 založil a viedol Fyzikálny ústav SAV.
Patrí k popredným osobnostiam v oblasti svetovej fyzikálnej chémie.
Je spoluzakladateľom Matematicko-fyzikálneho časopisu SAV, vykonával množstvo zodpovedných funkcií v ČSAV, SAV, na ministerstve školstva i vo vysokoškolských orgánoch. Veľký je aj Ilkovičov prínos pre pedagogickú činnosť. Do prednášok fyziky prvý zaviedol vektorovú analýzu. V roku 1957 vytvoril prvú slovenskú vysokoškolskú učebnicu fyziky v ČSSR. Popri svojej pedagogickej práci a organizačných povinnostiach neustával ani vo vedeckej činnosti, venoval sa termodynamike, elektrodynamike, teórii relativity a jadroveja fyzike. Je autorom vyše 30 pôvodných vedeckých štúdií, vydaných doma i za hranicami. Pri príležitosti Svetovej výstavy v Bruseli r. 1958 ho belgická vláda vymenovala za predsedu poroty, ktorá na tejto výstave hodnotila úroveň exponátov z prírodných vied. Za svoje celoživotné dielo bol viackrát vyznamenaný a ocenený mnohými vyznamenaniami, cenami a uznaniami, z ktorých najvzácnejšie sú čestné členstvo v Jednote československých matematikov a fyzikov, Rad práce a Štátna cena SSR.
Zomrel 3.8.1980 v Bratislave.